Lekár bez hraníc: Ak by som mal v Afganistane žiť, ušiel by som

Lekár bez hraníc: Ak by som mal v Afganistane žiť, ušiel by som

Tomáš Šebek je český chirurg a ako dobrovoľník spolupracuje s organizáciou Lekári bez hraníc. Pôsobil na Haiti aj v afganskom Kunduze, v nemocnici, ktorú na jeseň minulého roka zbombardovala americká armáda. (Zdroj: ARCHÍV T.Š.)

Chirurgiu milujem, vidím v tom zmysel a páči sa mi organizácia Lekári bez hraníc. Pre obavy o bezpečnosť sa ciest na misie nevzdám, hovorí pre SME český chirurg TOMÁŠ ŠEBEK.

Chystáte sa na ďalšiu misiu. Nestáva sa to už pre vás rutinou?
„Určite nie. Každá misia sa odohráva v inom prostredí, menia sa aj kolegovia. V konečnom dôsledku je to však veľmi podobná práca, robím to, čo som vyštudoval a čomu sa profesionálne venujem. Ja tam teda pôjdem ako chirurg.“
V akých prostrediach zakladajú Lekári bez hraníc nemocnice?
„Môže to byť frontová línia vojny, ako napríklad v Afganistane, alebo živelná katastrofa či oblasti s epidémiami. Môže ísť tiež o veľké očkovacie kampane v Afrike. Lekári bez hraníc sú špecifickí tým, že idú naozaj najďalej. Kam sa až dá, kde miestnym nemá kto iný pomôcť. Nie sú tam nemocnice v úzadí, často tam pôsobíme sami.“
Máte čas spoznať miestnych ľudí?
„Prostredie si veľmi neužijem, keďže to nie je o cestovaní a na týchto miestach sa ani nedá bezpečne cestovať. Z bezpečnostných dôvodov trávime väčšinu času buď na ubytovni, alebo v nemocnici. Na druhej strane máme veľmi dobrý prehľad o tom, ako žije miestny človek. Keď riešite zdravotný problém, riešite jeho najvnútornejšiu potrebu. Dozviete sa obrovské detaily.“
Európania sa po nedávnych útokoch začínajú báť, aj keď sa tie odohrávajú stovky kilometrov od nich a nie sú také časté. Ako žijú ľudia v Afganistane s vedomím, že útoky sa odohrávajú prakticky denne, bezprostredne v ich okolí a zomiera pri nich oveľa viac ľudí?
„Sú veľmi statoční. V miestach, kde som sa nachádzal niekoľko mesiacov, napríklad v afganskom Kunduze, by som nebol schopný žiť a vychovávať deti. Zbalil by som rodinu a zdrhol, bol by som utečencom. Kto s tým nemá osobnú skúsenosť, si to neuvedomuje. Keď žijete niekoľko rokov vo vojnovom konflikte, nemáte šancu ochrániť seba ani vlastné deti, robíte maximum pre to, aby ste im vytvorili najväčšie možné bezpečie. Ľudia u nás hovoria, že majú ostať doma bojovať, oni však bojujú a pri tom všetkom tam aj žijú. Len malé percento mieri do Európy, oveľa väčšie množstvo ľudí žije svoj bežný život v konflikte, kde ráno Afganec pošle deti do školy a nevie, či sa mu vráti všetkých šesť, alebo len štyri, lebo dve po ceste niekto zastrelí. To si nevieme predstaviť.“
Ako ich to zmenilo?
„Miestni sú už otužilí, vojna tam trvá 40 rokov, ale neplatí, že by rezignovali a určite sa boja. Majú tiež inak nastavené hodnoty. Nevieme si predstaviť, že by sme sa so zmrzlinou prechádzali po hlavnej ulici, kde sa pred dvomi hodinami strieľalo. V Afganistane je to normálne.“
Afganistan má skúsenosti so zahraničnými inváziami. Nevedie to k tomu, že miestni sa uzatvárajú pred cudzincami?
„Určite tam sú isté animozity voči cudzím armádam, ale voči nám ako cudzincom sú veľmi pohostinní. Kolegovia boli ku mne veľmi milí, od prvého momentu som sa cítil ako člen rodiny. Ak by mohli, pozvali by ma domov, dali by mi najesť, napiť, vyhodili by zvyšok rodiny, aby som u nich mal pokoj.“
V Afganistane atentátnici s bombou útočia na policajné stanice, na trhy. Ako sa dajú chrániť nemocnice?
„Ešte predtým, ako Lekári bez hraníc spustia projekt, vysvetľujú všetkým stranám – kmeňom, miestnej vláde, bojujúcim skupinám – načo tam prichádzajú, aby nemali žiadnych nepriateľov. Ak nám jedna strana povie, že nás tam nechce, nejdeme do toho, ohrozili by sme bezpečnosť seba aj pacientov. Ľudia by išli proti sebe, ak by si ničili zdravotnícke zariadenie v miestach, kde iné nie sú.
Do nemocnice sa vstupuje bez zbraní, nemáme ani ozbrojenú ochranku. Máme však strážnu službu, ktorá nevpustí dovnútra nikoho ozbrojeného, vysvetlí mu, prečo tam sme a že nám je jedno, kto bojuje na akej strane, každý musí tieto pravidlá rešpektovať.“
Stáva sa, že ak ošetrujete bojovníka jednej strany, tá druhá si poňho príde a vyhráža sa nemocnici?
„To sa stáva na celom svete, ale nie v našich nemocniciach. U nás je pacient pacientom, nie bojovníkom. Občas vznikne napätie, stane sa, že na príjme alebo v pooperačnej sále sa stretnú ľudia z dvoch bojujúcich strán, ale v tej chvíli nepociťujú voči sebe nenávisť. V Afganistane som dokonca videl, ako nepriateľskí vojaci hrali spolu v nemocnici šach.“

V afganskom Kunduze (zdroj: ARCHÍV T.Š.)
Na jeseň minulého roku Američania zbombardovali nemocnicu v Kunduze, kde ste predtým pôsobili. Čo ste si vtedy pomysleli? Nebojíte sa vrátiť sa na podobnú misiu?
„Nevzdal som to a na misiu pôjdem určite znova. Je to najmä strašná tragédia a ukazuje sa, že sa útoky na nemocnice pomaly stávajú novou taktikou vedenia vojny. Podobné prípady sa množia, najmä v Jemene a  Sýrii. Snažíme sa proti tomu bojovať kampaňou s názvom Aj vojna má svoje pravidlá. Pripomíname Ženevské konvencie, podľa ktorej lekári majú liečiť poranených a nikto nemá právo likvidovať nemocnice.“
Ak by ste v Kunduze boli na misii práve vtedy, tento rozhovor by asi nevznikol. Naozaj sa nebojíte o svoj život?
„Aj keď teraz pôjdete cez pražskú magistrálu a zle sa pozriete, môže vás prejsť auto. Možno je šanca ešte väčšia ako to, že vás v Afganistane zbombardujú na projekte. Páči sa mi organizácia Lekári bez hraníc, mám motiváciu na projekty chodiť, milujem chirurgiu. Toto je pre mňa zásadné a jeden z mála mínusov, akým je bezpečnosť, nehrá takú veľkú úlohu. Uvedomujem si, že riziko existuje, ale je relatívne malé a ja stále verím, že ľudia sa k sebe správajú ako ľudia.“
Máte nejaké miesto alebo situáciu, kam by ste nešli?
„Asi by som nešiel do konfliktu, kde neprebehli úspešne tie rozhovory s miestnymi stranami. Napríklad Sýria. Na územia, ktoré kontroluje režim Bašára Asada nás oficiálne nepustia, a preto sme zakladali nemocnice na druhej strane bojiska. Hovorí sa o nás, že preto nie sme nestranní, ale to nie je pravda, nemali sme inú možnosť. Inak nemám žiadne obmedzenia pre bezpečnosť. Možno pre jazyk, stále neviem dokonale francúzsky a v niektorých afrických krajinách by som mohol mať problém s vysvetľovaním pacientom.“
Ako vyzerá váš pracovný deň na misii?
„Chodíme na dva, tri mesiace. Osemhodinový pracovný čas pre mňa neexistuje, k dispozícii som stále. Samozrejme, musím si tiež dávať pozor, aby som sa najedol, napil a trochu vyspal, ale určite je to intenzívnejšie ako bežný pracovný deň. Neužijeme si tam žiadne voľno cez víkend, to neexistuje. K dispozícii mám tím ľudí, ktorých učím. Ak som napríklad brušný chirurg, mám ďalších päť miestnych brušných chirurgov, ktorí sa nemocnici striedajú v zmenách. Ak si niektorý kolega nevie s niečím poradiť o tretej ráno, volajú ma bez ohľadu na to, či mám za sebou deň s desiatimi hodinami na sále.“
Dá sa takto dlhodobo fungovať?
„Tam vám to vôbec neprekáža, práca je zaujímavá a tri mesiace sú pomerne krátky čas na to, aby človek zo seba dal všetko. Stane sa, že telo povie dosť. Že nevstanete z postele, točí sa vám hlava, lebo ste už niekoľko dní nespali. Vtedy si treba oddýchnuť, stačí však málo, aby človek do toho naskočil naspäť.“
Vojny pokračujú a ľudia stále zomierajú bez ohľadu na to, koľkých ošetríte. Nemávajú z toho lekári pocit márnosti?
„Pocit márnosti nie. Dopredu vás ťahá napríklad to, že v konfliktoch zomierajú deti. Dospelí si za to často môžu sami, ale dieťa sa len nevhodne narodilo a nezaslúži si, aby zomrelo len preto, že ho niekto postrelil na ulici. Nemôžete zachrániť všetkých, ale nekladiem si otázku, že keď zachránim človeka, čo keď ho o tri hodiny zastrelia. Stať sa to môže, ale stále to má zmysel.“
A čo depresia z neustálej prítomnosti smrti?
„So smrťou sa tam stretávate každý deň, najmä na frontovej línii. Ste tam spolu s kolegami, ktorí prežívajú to isté a môžete sa o tom aspoň porozprávať. Aj to pomáha. Nikdy sa s tým však celkom nezmierite, ani na cynizmus nie je miesto. Ak by vás to malo ovplyvniť, niekto to rozozná, napríklad psychológ, čo je na misii. Keď uvidí príznaky prichádzajúceho vyhorenia, posiela lekárov radšej domov, neskôr, ak chcú, sa môžu vrátiť.“
Dokedy sa dá bez vyhorenia pracovať v takýchto podmienkach?
„Miestni ľudia sú v tom schopní prežiť celý život. Obdivujem tamojších zdravotníkov, ktorí smrť vidia denne, veľmi často sa týka ich známych, Oni to berú ako súčasť života, nie je na nich vidno vyhorenie, hrubosť voči pacientom, ani neprepadajú depresiám. U nás je to otázkou osobnej motivácie. Ak by vás do toho niekto nútil, tak sa to nedá, ale ak sa vám to zdá zmysluplné, tak vás to ochráni aj pred brutálnymi stránkami života.“
Vracia sa lekár po troch mesiacoch z misie zmenený?
„Na to si dávam pozor. Nechodím tam hľadať zmysel života, nerozlišujem medzi životom v Prahe a životom na misii. Moji pacienti ma v Prahe potrebujú rovnako ako pacienti na misiách. Myslím si, že ma to veľmi nemení, stále ma štvú veci na Západe, aj keď viem, že inde ide o život a naše problémy sú v skutočnosti často triviálne. Rovnako ani pacientom nehovorím, že im nič nie je, ak im nejde o život. Kontext je iný, tieto situácie sa nedajú porovnávať.“
Pomáha vám to profesionálne?
„Lekári bez hraníc na takéto misie posielajú atestovaných lekárov, ktorí už svoju prácu zvládajú. Nemá sa tam naučiť, ako robiť chirurgiu, skôr by mal svoje skúsenosti odovzdať miestnym, aby boli schopní neskôr nemocnicu samostatne viesť. Získate však nadhľad a zmysel pre organizáciu. V Európe má špecialista okolo seba masu ľudí, ktorých prácu nie je vidieť. Keď som na misii, nejde len o samotnú medicínu, ale aj o to, odkiaľ berie nemocnica energie, koho obsluhuje, aký je tam politický kontext. Aj doma potom vnímam zdravotníctvo trochu globálnejšie. Ak by každý lekár povinne vyrazil na rok, dva niekam do zahraničia, zdravotníctvu by to podľa mňa výrazne pomohlo.“
Určite sú diagnózy, ktorým sa u nás venuje pozornosť, ale na misiách nie. Aké sú to?
„Tam sme limitovaní prostriedkami, robíme len urgentnú medicínu. Nemôžeme napríklad pacientovi poskytnúť šesť mesiacov rehabilitácie, ako sa to bežne robí u nás. U nás tiež operujeme nádory, ale to sa na týchto projektoch nedá robiť. Na Haiti som mal pacienta s rakovinou, ale nemohol som mu poskytnúť liečbu, ktorú potreboval. Nemali sme na to vybavenie, tím, ani čas.“
Niektorí lekári hovoria, že na podobných misiách môžu častejšie priamo liečiť, kým  v Európe trávia veľa času vypisovaním dokumentov, s čím sa napríklad v Afganistane asi málokto zaoberá. Máte ten pocit aj vy?
„Áno. V západnom zdravotníctve trávime veľa času papierovaním a ostáva menej času na to, aby sme mohli s pacientom pracovať a poriadne sa s ním porozprávať. Tento problém u nás trápi mnohých lekárov. Na misiách máme intenzívnejší kontakt s pacientom, prichádzajú aj zaujímavejšie prípady.“
Stretávate sa v Česku s názorom, že by ste nemali chodiť pomáhať do Afganistanu, že v Česku je problémov dosť?
„Áno, odpovedám na to vysvetlením, že na misie chodím raz za dva roky na tri mesiace a zvyšok svojho profesijného života pomáham miestnym ľuďom. Niektorí majú pocit, že tam chodíme na celý život, čo sa po prvé nedá a po druhé je to jedno. Je pacient ako pacient a zdravotníkovi nemôžete vyčítať, že niekomu pomáha. Pomáham doma aj tam, oboje sa mi zdá zmysluplné.“
Do Európy prichádzajú utečenci aj z Afganistanu. V čom sa líši pomoc, ktorú im dávajú aj Lekári bez hraníc v Európe, od tej v ich domovoch?
„V Európe sú lepšie technické podmienky, aj keď to neplatí všade, ale zároveň tým ľuďom nikto celkom nerozumie, nechápu ich náboženstvo. To platí najmä o obyčajných ľuďoch, pritom ak by sa zdvihli od televízora, mohli by sa ísť do utečeneckých táborov v Grécku sami pozrieť, sú hneď za rohom. Tam by vedeli pomôcť a urobili by si vlastný názor.“
Keď európske organizácie majú skúsenosti s pomocou v iných krajinách, prečo vznikali katastrofické situácie ako vo francúzskom Calais alebo v gréckom Idomeni?
„My, Európania, na to nie sme zvyknutí, ani pripravení. Afrika je, prehnane povedané, jeden veľký utečenecký tábor, kde sa už roky starajú o ľudí na úteku. Majú tam desťtisíce ľudí, ktorí žijú v táboroch roky. Na toto sme neboli pripravení. To sa postupne zmení, zvykneme si, ak sa tak už nestalo.“
Hovorí sa, že mnohí ľudia sa boja moslimov, lebo ich nepoznajú. Vy ste ich spoznali, platí to?
„Rozhodne. Vždy je lepšie čeliť racionálnemu alebo iracionálnemu strachu. Ak je niekto jednoduchší, nechá ho v tej iracionálnej podobe, nechá sa kŕmiť médiami, bude chodiť do krčmy, kde sa bude stretávať s podobne „skúsenými“ ľuďmi. Teraz je pritom veľmi ľahšie stretnúť „svojho Afganca“. Každý má názor bez toho, aby niekedy Afganca alebo Sýrčana stretol, videl ich len v televízii, pritom sú tu za rohom. Strach treba racionalizovať a ak človek nájde odvahu a v niečom pomôže, alebo sa osobne príde pozrieť, zistí, že 99 percent utečencov sú rovnakí ľudia, ako je on sám a riešia rovnaké problémy. A potom sú teroristi, ktorí sem prenikajú, ale to treba rozlišovať. Islamista a islam je niečo úplne iné.“
Čo myslíte tým, že si máme racionalizovať strach?
„Najlepšie tomu strachu čeliť, pomenovať to. Čoho sa vlastne bojím? Ak sa bojím utečeneckej vlny, neuspokojím sa len s populistickou propagandou, ale nájdem si nezávislý zdroj, alebo sa pôjdem na utečencov osobne pozrieť. Ak mám z niečoho strach, tak s tým bojujem, no mnohí radšej pred ním utekajú.“
Viete si teda predstaviť, že by Česi autobusmi chodili na exkurzie do táborov?
„Myslím si, že by to pomohlo. Aspoň by videli podmienky, v akých tam ľudia žijú, vypočuli by si niekoľko osobných príbehov a zistili by, že utečenec nie je krvilačný terorista alebo ekonomický migrant, ale napríklad matka so štyrmi deťmi, ktorých otec zomrel vo vojnovom konflikte v Sýrii po tom, ako tam roky bojoval. Neplatí, že by všetci utekali hneď pri prvom výstrele.“
Stáva sa, že vám pacient vyčíta, prečo chodíte pomáhať moslimom, budúcim teroristom?
„Možno som znel trochu negativisticky, ale pri osobnom stretnutí ma často prekvapí, ako sú Česi ochotní pomáhať. Alebo ako pomáhajú a nikto o tom nevie. Mám dojem, že to, čo sa dostáva na povrch a do médií, je len zlomkom percenta oproti ľuďom, ktorí sú ochotní pomáhať a priložili ruku k dielu. Ja stretávam skôr takýchto ľudí, bez ohľadu na to, aké majú vzdelanie, odkiaľ pochádzajú, chcú pomáhať.“
Nenávistné reči, ktoré posielajú utečencov bojovať, nemajú len obyčajní ľudia, ale aj vrcholoví politici.
„To sú populisti. Hovoria to, čo chcú ľudia počuť a podporujú ich v tom médiá. S faktmi sa dnes voľby nevyhrávajú.“
Ako v praxi vyzerá vznik nového projektu Lekárov bez hraníc. Príde napríklad k prírodnej katastrofe, alebo vypukne konflikt, aký je ďalší postup?
„V Európe máme najmenej dva obrovské sklady, ktoré sme schopní okamžite presunúť kamkoľvek na svete. Po zemetrasení sme boli prví na Haiti aj po tajfúne na Filipínach. Pri ľuďoch ide o dve skupiny. Máme databázu dobrovoľníkov, ako som ja, je to asi 3500 ľudí, okrem zdravotníkov aj stavbári, administratívci, logisti, finančníci… Ďalšiu časť ľudí organizácia priamo zamestnáva a tí sú tiež pripravení do 24 hodín odísť. Odchádzajú ako prví a začína sa zháňanie dobrovoľníkov. Toto sa odohráva v Európe, na mieste projektu zas začnú zháňať oveľa viac miestnych ľudí.“
V rozvojových štátoch je veľmi rozšírená korupcia. Je prípustné niekoho podplatiť, aby nemocnica vznikla skôr a pomohla viacerým ľuďom?
„Stretávame sa s tým všade, ale my nepodplácame, namiesto toho vysvetľujeme, čo robíme. Nedáme im peniaze, ale pôrodnicu či zdravotnú starostlivosť.“
V priebehu týždňa alebo mesiaca teda vznikne nemocnica. Ako dlho tam ostáva?
„To záleží na kontexte. Ak ide o relatívne civilizovanú oblasť s prírodnou katastrofou, napríklad na Filipínach, je to akcia len na pár mesiacov. Potom sú krajiny ako Haiti, kde sme boli aj pred zemetrasením v roku 2010 a nejaký čas tam ešte budeme. Tá krajina nemá poriadnu infraštruktúru či zdravotnícke zariadenia. Už dávno pred zemetrasením sa tam šírila cholera a ďalšie choroby.“

Nemocnice po projekte ostáva miestnym, tá v Kunduze je však už zničená. (zdroj: ARCHÍV T.Š.)
Projekt sa končí až vtedy, keď môže pokračovať aj bez Lekárov bez hraníc, alebo sa niekedy odchádza skôr?
„Kým nás komunita potrebuje, snažíme sa ostať, ale ak je ohrozená bezpečnosť nás a pacientov, odchádzame. Dočasne alebo nastálo.“
Ako vyzerá evakuácia projektu?
„Sťahujeme len ľudí, všetky veci tam nechávame, ostávajú miestni zamestnanci nemocnice. Keď napríklad minulý rok zbombardovali nemocnicu v Kunduze, miestni ju ešte niekoľko dní prevádzkovali, aj keď bola zničená. Potom ju už zatvorili, nemohla viac pomáhať. Sú projekty, kde miestni ľudia ostávajú na bojovej línii. Napríklad v Sýrii sme vybavili množstvo nemocníc, už tam nemáme vlastných ľudí, ale Sýrčania tam stále poskytujú zdravotnú pomoc.“
V Kunduze bola nemocnica Lekárov bez hraníc jedinou bezplatnou v regióne státisícov ľudí. Čo sa tam teraz deje, keď niekoho postrelia?
„Dostane sa to nejakého miestneho zariadenia, kde je starostlivosť oveľa horšia. Tak, ako tam boli pred nami, budú aj po nás, ale predstavte si, že máte porovnať nemocnicu so 120 lôžkami a s najlepšími vojnovými chirurgami s oveľa menším zariadením s desiatimi lôžkami a s jedným nie úplne vzdelaným chirurgom. Presne toto sa stalo. Naša nemocnica v Kunduze mala výborné výsledky, na sále zomieralo len jedno percento ľudí a štyri percentá ľudí, ktorí do nemocnice prišli. To zmizlo a už na druhý deň po zbombardovaní nemocnice zomreli stovky ľudí na ulici, lebo im nikto nepomohol.“
Je jedno percento mŕtvych na sále v porovnaní s Európou dobrý výsledok?
„Trúfam si povedať, že v Európe je to rovnaké, tam to bolo možno ešte o niečo lepšie.  Je to v skúsenosti chirurgov, pre ktorých je to denná práca. Takisto nedovezú každého. Ak sa niekto zranil na fronte sto kilometrov od nemocnice, v Európe by to bola komplikovanejšia operácia, v Kunduze nemusel prežiť ani cestu sanitkou a do štatistík sa tak neráta. Na druhej strane denne nám nosili osem až desať ťažkých prípadov – prestrelené brucho, hlava. Z toho zomrelo len jedno percento na sále a štyri percentá neopustili nemocnicu.“

Matúš Krčmárik,