Prevádzači nechodia len lesmi, fungujú aj na Facebooku

Prevádzači nechodia len lesmi, fungujú aj na Facebooku

Pre utečencov nie je mobil luxusom, ale prostriedkom, ako môžu prežiť, hovorí odborníčka Medzinárodnej organizácie pre migráciu (IOM) Lívia Styp-Rekowská.
V Bratislave ste v týchto dňoch prednášali o nelegálnej migrácii. Špeciálne ste sa venovali prevádzačstvu. V súvislosti s prevádzaním ľudí sa ako nové epicentrum tejto trestnej činnosti čoraz častejšie spomína Turecko. Ako to vidíte vy?
Prevádzačstvo nie je problém len Turecka, je to celosvetový problém – týka sa nielen krajín pôvodu, tranzitných štátov, ale aj finálnych destinácií. Je to lukratívny zločin, ktorý sa realizuje nielen po mori, ale aj cez leteckú dopravu a po zemi. Je ho ťažké odhaliť, lebo spletitá sieť prevádzačov pohotovo reaguje na zmeny imigračných kontrol na hraniciach a, samozrejme, na dopyt.

Aká je momentálne najviac populárna cesta pre prevádzačstvo ľudí, migrujúcich z iných kontinentov do Európy za lepším životom?
Najfrekventovanejšia je určite cesta cez Stredozemné more, ktorá sa ďalej delí na západnú, vedúcu z Maroka do Španielska; centrálnu trasu z Líbye do Talianska, a v poslednom období najmä východnú – z Turecka cez more do Grécka, Macedónska, Srbska, Maďarska a ďalej do Europy. Na tejto trase sa v Grécku za rok 2014 zaznamenalo 50 000 prechodov cez hranicu, resp. príchodov migrantov. Tento rok do Grécka prišlo už 150 000 migrantov, to znamená trikrát viac, než za posledný rok, a to ešte nie je koniec roka.

S akými extrémnymi prípadmi prevádzačstva sa stretávate vo svojej praxi?
Rada by som vyzdvihla fenomén prevádzačstva cez sociálne siete. Počas stretnutí s migrantmi v Taliansku alebo Srbsku ma spočiatku prekvapilo, ako veľmi veľa informácií boli schopní nájsť na internete. Možno ste už započuli výraz „Facebook smugglers“ (Facebookoví prevádzači), ktorí cez sociálne siete (no nielen Facebook, ale aj cez aplikácie Viber či WhatsApp) vedia sprostredkovať celý prechod cez more alebo ešte dalej. Len nedávno v Belehrade na autobusovej stanici mi jedna mamička zo Sýrie ukázala v telefóne mapu s vyznačenými názvami miest, kadiaľ ísť z Damašku cez Turecko, Grécko a Balkán až do Nemecka. Informácie (zamerané väčšinou na sýrskych migrantov) sú v arabčine.

Takto môže vyzerať prevádzačstvo ako služba – transport osôb za účelom zisku…
V povedomí ľudí sú prevádzačmi stále osoby, poznajúce cestičky v lese, ktorými cez hranicu prevádzajú migrantov. To, samozrejme, ešte stále existuje, dnes je však prevádzačstvo omnoho sofistikovanejšie, než kedysi. Zároveň sa však tento nelegálny transport ľudí cez hranicu s cieľom obohatenia prevádzača často realizuje za neľudských až nebezpečných podmienok, migrujúcej rodine môže hroziť aj smrť. Naša organizácia IOM realizuje projekt „Missing Migrants“ (Stratení, pohrešovaní migranti), lebo nechceme, aby sa zomieranie ľudí zaobišlo bez povšimnutia. Chceme upriamiť pozornosť na to, že ľudia na ceste za slobodou, bezpečnosťou, nádejou na lepší život pre svoje deti, zomierajú – v Stredozemnom mori, v Bengálskom zálive, alebo na saharskej púšti.

Aj svetové médiá (The Telegraph, International business times, BBC) občas pochybia a v článkoch nerozlíšia medzi prevádzačstvom a obchodovaním s ľuďmi. Aký je teda rozdiel medzi týmito dvoma pojmami?
Toto je veľmi častá chyba – nerozlišovať prevádzačstvo od obchodu s ľuďmi. Prevádzačstvo vychádza z dobrovoľného podnetu, voľby migranta, ktorý chce byť prevedený za hranicu konkrétneho štátu (vďaka falošným cestovným dokladom alebo za asistencie prevádzača, dopravným prostriedkom). V želanej destinácii sa vzťah medzi migrantom a prevádzačom zväčša končí. V prípade obchodovania s ľuďmi ide však o niečo úplne iné. Obete sú donútené (nátlakom alebo ľsťou) k presunu, buď v rámci svojej rodnej krajiny alebo cez medzinárodnú hranicu, pričom vzťah medzi novodobým otrokárom a daným človekom trvá, za účelom využívania (na neplatenú prácu v neľudských podmienkach, prostitúciu alebo inú formu). Mýli sa to pravdepodobne preto, že dnes sa stretávame s prienikom týchto dvoch trestných činov. Často sa príbeh, ktorý sa začína ako prípad prevádzačstva ľudí, zmení na príklad obchodovania s ľuďmi, lebo prevádzač ľudí, ktorých má ‚len‘ previezť, začne využívať.  Prevádzačstvo ľudí je zločin voči štátu a podľa medzinárodného práva sú prevádzači (nie však migranti) trestaní za porušenie imigračných zákonov. Obchod s ľuďmi je však zločin voči konkrétnemu človeku.

Zmätok býva často aj v používaní iných pojmov, spojených s migráciou. Slovo migrant sa automaticky zamieňa s utečencom a nabralo negatívnu konotáciu. Prečo sa snažíte odstrániť pojem „nelegálny migrant“ z nášho slovníka?
Existuje pre to hneď niekoľko dôvodov. Napríklad z právneho hľadiska nelegálnym môžeme označiť čin alebo akt, nie však človeka – migranta. A migrant, ktorý takto prekročí hranicu, porušuje administratívny, nie trestný zákon. Ďalej si predstavte, že by vás niekto označil za nelegálneho človeka – hneď to evokuje čosi pejoratívne, dehonestujúce. V minulosti sa tiež za nelegálne označovali skupiny, ktoré spoločnosť považovala za menejcenné. Keďže sa naša spoločnosť i jazyk vyvíja, bolo by žiadúce, aby organizácie aj médiá prestali používať takéto pojmy. Podľa okolností, skúsme použiť pojem: migrant bez platného povolenia na pobyt, osoba, ktorá prekročila povolenú dobu pobytu, štátny príslušník tretej krajiny neoprávnene sa zdržiavajúci na území členského štátu EÚ. Aj keď je to dlhšie, presnejšie a humánnejšie to vyjadruje skutočnosť.

O akom počte migrantov bez platného povolenia na pobyt hovoríme v rámci EÚ?
Presné čísla nie sú známe, ale výskum z roku 2008 hovorí, že v rámci Európskej únie možno hovoriť o 1,9 až 3,8 miliónoch. Treba si však uvedomiť, že Európska únia je priestor s vyše 500 miliónmi obyvateľov. Vezmite si Libanon na Blízkom Východe s rozlohou 10 000 km (pätina Slovenska) a počtom obyvateľstva 4 milióny, ktorý prijal 1,1 milióna Sýrčanov na svoje územie. Alebo Jordánsko s populáciou cca 5 miliónov, ktoré prijalo 680 000 Sýrčanov. Na území Turecka je  1,8 milióna utečencov. Oproti týmto číslam je pomer migrantov, ktorí teraz prichádzajú do Európy, síce bezprecedentne vysoký, no ešte stále nespočetne menší v porovnaní s celkovou populáciou EÚ.
Navyše podľa dlhodobých štatistík vieme, že s rastom populácie sa celkový počet migrantov stabilne drží na približne 3 % z celkovej populácie našej planéty.

Ak sa snažíte konkrétnych ľudí, utekajúcich pred vojnovým konfliktom zo svojich domovov presvedčiť na hraniciach, aby predsa len ostali doma – nepodarí sa vám to. S akou osvetou treba začať ešte v krajine pôvodu?
Keď už ľudia zo Somálska, Sýrie, z Eritrey či Afganistanu stoja po niekoľkých týždňoch či mesiacoch vyčerpávajúcej a nebezpečnej cesty na pobreží Líbye a platia prevádzačovi za transport cez Stredozemné more loďou – už je naozaj neskoro ich presviedčať, aby do Európy nešli. A v žiadnom prípade by to nebolo správne ich o tom presviedčať, ak utekajú od vojny alebo represálií. Ak však chceme informovať takzvaných ekonomických migrantov, pochádzajúcich z krajín, v ktorých nezúri vojna a ktorí odchádzajú skôr za lepším životom pre seba a svoje rodiny, o rizikách, ktoré ich čakajú na ceste, musíme to robiť dobre pripravenou informačnou kampaňou. Nestačí nakúpiť billboardy;,konkrétne posolstvo treba prispôsobiť konkrétnej cieľovej skupine (vzhľadom na ich vek, národnosť, sociálny status, typ vzdelania). Samozrejme, je dôležitý aj typ média – musíme vedieť, ako obyvatelia najčastejšie prijímajú správy – cez rádio, televízor, internet, alebo cez esemesky v mobile.

Ľudia nerozumejú tomu, prečo migrant, ktorý vlastní drahý mobilný telefón s GPS navigáciou, vlastne potrebuje našu pomoc…
Počúvam často túto pripomienku, že ak má migrant so sebou telefón, nemôže byť predsa v núdzi. No treba si uvedomiť, že mobilný telefón je pre týchto ľudí „life-line“, cesta k prežitiu. Po prejdení toľkých hraníc štátov po zemi i po mori sa odrazu ocitnú v krajine, kde nepoznajú nikoho, neovládajú jazyk, nevedia, ako sa k nim lokálna komunita zachová. Doteraz stále utekali. Telefónom sa môžu spojiť s rodinou v krajine pôvodu, dať o sebe vedieť – že žijú, poprípade previesť peniaze na ďalšiu cestu. Vôbec to neznamená, že sú bohatí a že im netreba pomôcť.

Cez aký ľudský príbeh by sa ľudia mohli vžiť do kože človeka, ktorý musel utekať z domoviny a stal sa utečencom?
Hneď moja prvá misia v Čečensku bola silným zážitkom. Spomínam si stále živo na rodiny, ktoré museli odísť zo zničeného mesta Groznyj do susednej republiky Ingušsko. Títo ľudia prežili celé roky, v zime aj v lete, v bývalých kravínoch, v opustených továrňach či skladoch, kdekoľvek sa našlo miesto. Naša organizácia Člověk v tísni vtedy podporovala školy, ktoré sa spontánne vytvorili v týchto neoficiálnych ‚táboroch‘. Učitelia, ktorí sa našli medzi utečencami, mohli naďalej učiť a čečenské deti aspoň čiastočne napredovali vo výuke a aspoň na chvíľu zabúdali na svoju súčasnú situáciu. V Groznom sme zasa pracovali na budovaní psycho-sociálnych centier, ktoré pomáhali deťom – vyrovnať sa s povojnovou traumou.  No aj u starších ľudí, ktorí boli často imobilní a osamelí, a sami si ešte pamätali hrôzy druhej svetovej vojny, šlo vyrovnávanie sa so zážitkami  posledného konfliktu veľmi ťažko. Toto si my doma nevieme predstaviť.

Vyrovnávať sa so zážitkami z vojny možno tam, kde sa vojnový konflikt skončil. To nemožno povedať o takej Sýrii…
Počet konfliktov a kríz – či už rátame občianske vojny alebo prírodné katastrofy, ktorým svetové spoločenstvo čelí, je naozaj vysoký. Každá krajina, ktorá si prejde vojnou, sa spamätáva desaťročia.  Ak sa aj opravia domy, školy, cesty za krátky čas – nezaručí to rýchlu obnovu krajiny. Mier je často krehký, spoločnosť sa ‚lieči‘ ešte oveľa dlhšie. Kvôli dlhotrvajúcemu konfliktu je somálska či afgánska diaspóra roztrúsená po celom svete. Podobne je to aj so Sýriou, ktorej milióny obyvateľov museli odísť zo svojich domovov buď v rámci samotnej Sýrie, alebo sa rozpŕchli do sveta. Už teraz možno hovoriť o  stratenej generácii.

Asi nie je veľká šanca, že sa raz títo ľudia vrátia domov, do Sýrie. Alebo máte skúsenosť z praxe, že sa po niekoľkých rokoch od skončenia krízy vrátili utečenci naspäť do rodnej krajiny?
V prípade Sýrie stále nevieme predpokladať, kedy sa tam konflikt vyrieši. No domov je domov, preto nie je pravda, že by sa ľudia neradi vracali do svojich rodísk – len tam musí byť situácia po konflikte stabilná. IOM sa angažuje za návraty ľudí do krajín, kde sa situácia stabilizovala a podporovať migrantov sa chcú vrátiť domov. Napríklad v prípade Iraku sme mali projekt „Iraqis rebuilding Iraq“ (Iračania pre Irak), kde sa irackí obyvatelia z diaspóry vrátili domov odovzdávať skúsenosti (jazykové, organizačné, pracovné) vo svojej domovine.

Text: Boba Markovič Baluchová, Slovensko 2015

Foto: IOM Slovakia

Popiska k fotografii: Lívia Styp-Rekowská svoju prvú misiu pred jedenástimi rokmi absolvovala ešte ako humanitárna pracovníčka českej mimovládnej organizácie Člověk v tísni v Čečensku. Jej kroky ďalej smerovali na sedem rokov na Blízky východ (misia pre Irak), potom na dva roky do Tanzánie. Momentálne pracuje v regionálnom úrade medzinárodnej organizácie pre migráciu (IOM) pre juhovýchodnú a východnú Európu a strednú Áziu so sídlom vo Viedni. Pôsobí ako senior špecialistka pre riadenie migrácie a hraníc. V týchto dňoch sa vrátila na rodné Slovensko služobne – prednášať o rôznych podobách migrácie.