Tri príbehy Slovákov: Utečencom v Srbsku pomáha nezamestnaný otec, podnikateľ a evanjelizátorka

Tri príbehy Slovákov: Utečencom v Srbsku pomáha nezamestnaný otec, podnikateľ a evanjelizátorka

Slováci a Česi sa združujú cez sociálnu sieť a chodia pomáhať utečencom až na srbsko-chorvátsku hranicu. Na vstupe do Európskej únie sme s nimi prežili dva dni. „Ak chcem vedieť, čo je dobro, musím si prejsť aj peklom,“ hovorí jeden z nich.

Sú dve hodiny ráno a so sýrskymi deťmi súťažíme na hranici Európskej únie Šíd – Babske, kto z nás urobí väčšiu bublinu z bublifuku. Zvláštna chvíľa. Pre skupinu utečencov prevažne zo Sýrie a Afganistanu sú traja dobrovoľníci zo Slovenska a šesť srbských policajtov poslednou prekážkou na opustenie balkánskej krajiny, kde nikto z nich nechce ostať.

Sú na tom podobne, ako približne šesťtisíc migrantov pred nimi, ktorí absolvovali pred pár hodinami rovnakú trasu. Za posledné tri týždne touto hranicou prešlo – (ne)prešlo do susedného Chorvátska v priemere 7-tisíc migrantov denne. Číslo postupne začína klesať.

Dobrovoľníci sú jediní, ktorí utečencom na tomto mieste pomáhajú zachovať si ľudskosť, dôstojnosť a vieru, že Európa nie je len plot a ťažkoodenci.

Malé Sýrčanky s kufríkmi

Tri sýrske dievčatká položia svoje malé kufríky a trochu premrznuté sa s nami zabávajú. Na zábrany príde aj muž s batoľatom na rukách. Aj jeho dcéra chce tiež fúkať bubliny. Ostatní rodičia pokojne sledujú svoje deti. Na chvíľu sa nám podarilo dosiahnuť, aby zabudli na otázky, kedy príde autobus, kam idú a prečo ich nechcú pustiť.

Ostatní dobrovoľníci zatiaľ rozdávajú teplý čaj, vodu, deťom sladkosť, teplé oblečenie – v chladnom počasí padnú vhod. Väčšinu utečencov totiž počas cesty čaká aj 20-stupňový teplotný rozdiel.

Príbeh 1. Radovan

„Čakal som, že sa bude s utečencami ťažšie pracovať a budú živelnejší, ale naopak, počúvajú naše pokyny a vidieť, akí sú vďační aj za malú pomoc,“ hovorí 42-ročný Radovan Hilbert z Banskej Štiavnice.

Otec troch detí je jedným z dobrovoľníkov, ktorí sa spoločne spojili cez sociálni sieť a prišli do Srbska pomáhať zvládnuť najhoršiu humanitárnu krízu od konca druhej svetovej vojny. Počas môjho pobytu v dome, kde sa združujú slovenskí aktivisti, ich bolo približne desať.

Muž a Majdan

Radovan si pred dvomi rokmi zažil aj ukrajinský Majdan, keď pracoval v Kyjeve.

„V rámci spoločného projektu šiestich štátov východného bloku som robil elektronický atlas rizík teda, v ktorých regiónoch hrozia povodne, zosuvy pôdy, zemetrasenia,“ spomína Radovan na predchádzajúce pôsobisko. Do projektu boli zapojené Arménsko, Azerbajdžan, Bielorusko, Gruzínsko, Moldavsko, Ukrajina.

Po vypuknutí protivládnych demonštrácií nosil Hilbert protestujúcim jedlo. Dnes je piaty mesiac bez práce, napriek tomu sa rozhodol za vlastné vycestovať do Srbska.  „Je dôležité, aby sa mohli títo ľudia na svojej ceste stretnúť s ľudskosťou,“ myslí si.

Sám nie je z imigračnej vlny nadšený. Podľa neho nie všetci skutočne utekajú pred vojnou, ale zároveň cíti potrebu pomôcť ľuďom v núdzi. „Som rád, že som išiel, už len tým, ako som niektorému dieťaťu podal čiapku, čaj alebo vodu,“ dodal Hilbert.

Utečenci na srbsko-chorvátskej hranici Šíd – Tovarnik 44fotiek v galérii
Utečenci na srbsko-chorvátskej hranici Zdroj: Rudolf Sivý
Zdeněk – koordinátor dobrovoľníkov

Začalo sa to pred mesiacom. Skupina ľudí združená okolo Čechov Zdeňka Ralíka a Michaela Berga vtedy založila na sociálnej sieti skupinu, cez ktorú hľadali dobrovoľníkov pre pomoc utečencov. K iniciatíve sa pripojilo vyše dvetisíc ľudí, stovky z nich skutočne aj vycestovali.

Pomoc Srbsku, Macedónsku a Chorvátsku koordinuje za slovensku stranu zoskupenie dobrovoľníkov s názvom Slovak Refugees Aid. Vytvorili manuál pre pomoc, vysielajú autá s ošatením a hygienickou pomocou zo zbierok. Priamo v Srbsku vybavili ubytovanie pre slovenských dobrovoľníkov v útulnom dome.

Dobrovoľníci prichádzajú na hranice s rôznych dôvodov. Podľa organizátorov pomoci je iba tretina ľudí z neziskových organizácií. Niekto sa chce presvedčiť, či sú obrazy z médií pravdivé, iných láka aktuálny trend na sociálnych sieťach pomáhať utečencom, skupina dievčat si snaží urobiť fotku s každým komu pomôže, aby ich ukázali známym.

„Chceli sme poslať odkaz českej vláde, čo si myslíme o ich názoroch na utečeneckú krízu,“ odpovedá Zdeněk, prečo prišiel. Slovenskí aktivisti s ním súhlasia. Oba štáty odmietajú kvóty a hromadné prijímanie utečencov. Spor o imigrantov rozdelil Európsku úniu na dve skupiny, ktoré niekoľko týždňov nevedia nájsť riešenie konfliktu.

Poučili sa z chaotickej situácie

Pred dvomi týždňami Srbi zatvorili hranicu. Stovky rodín v teplotách klesajúcim k nule a v daždi spalo na poli pod stanmi. Mnohí sa natlačili na bránu, vznikla panika a chaos.

Dobrovoľníci sa poučili. Vytvorili niekoľko kontrolných stanovísk, kde postupne zhromažďujú utečencov v skupinách po 50 až 70 osôb tak, aby ostali rodiny spolu.

Prakticky nahrádzajú prácu srbskej polície, ktorá necháva utečencom po pokynoch od chorvátskych kolegov  voľný prechod za hranice. Nikoho nezastavuje, nepočíta, či skutočne prechádza počet ľudí, aký ohlásili.

Chcú len, aby boli preč. Podobne ako srbskí väzni, ktorých tamojšia vláda vyslala do Berkasova, aby každý deň niekoľko hodín pomáhali udržiavať na improvizovanom priechode poriadok.

„Sú radi, že sú vonku, robia veľmi pomaly, nedá sa na nich spoľahnúť a často sa namiesto práce radšej zabávajú,“ hovorí o nových posilách na porade Zdeněk. Zasmejeme sa, aj keď to vtipné nie je.

Nestratiť rodinu

Skupiny utečencov na hraniciach sú rôzne. V niektorých prevažujú iba muži a mladí chlapci, zvládnuť ich pod tlakom emócií a únavy ide ťažko. V iných skupinách sú najmä rodiny s malými deťmi, či starší ľudia. Ďalšie zoskupenia utečencov sú zase etnicky jednotné – afganske, sýrske. Väčšina pôsobí rezignovane a poslúcha pokyny dobrovoľníkov.

„Chceme ísť do Nemecka, lebo tam sa dobre správajú k utečencom,“ hovorí počas čakania na autobus za zábradlím mladý Afganec. Tvrdí, že pochádza z Kábulu a na ceste je spoločne so svojou rodinou mesiac. Celkovo ich je šestnásť a sú neprehliadnuteľní.

Celá rodina má rovnaké zimné čiapky, aby sa nestratili v táboroch, autobusoch alebo pri čakaní na hraniciach.  „Mesiac sme na ceste, išli sme do Turecka, odtiaľ do  Grécka, Macedónska…“ Svoj príbeh už dopovedať nestihol. Pokyn zmrznutého policajta ho púšťa do ďalej do EÚ.

Pre početné rodiny na úteku je najväčší problém ostať spolu. Približne 20-ročný Arab o tom vie svoje. Počas čakania si odskočil na toaletu do poľa. Keď sa po piatich minútach vrátil, jeho rodina už bola v autobusoch.

Sú však aj iné prípady. Sýrčan čaká spolu so svojou matkou na invalidnom vozíku, napriek tomu dobrovoľne pustí do autobusov dve skupiny, kým sa na rad dostanú jeho rodáci. Systém, ktorý Česi a Slováci na hraniciach zaviedli, funguje ukážkovo.

Gestami ho oceňujú aj srbské úrady. Tie dávajú lídrom dobrovoľníkov informácie, koľko ľudí majú čakať a kedy.

Príbeh 2. Pavol a Alojz

„Ďalších päťdesiat ľudí,“  žiada od českých dobrovoľníkov v noci Pavol Matlák z Dolného Kubína.  Do Srbska prišli pomáhať  na dva dni s kamarátom Alojzom.

„Bolo to impulzívne, asi v jednom momente človek precitne,“ vysvetľuje Pavol po desiatich hodinách práce na hraničnom priechode. Majiteľ účtovnej firmy doteraz na žiadnej misii nebol.

„V sobotu som si pozeral na sociálnych sieťach fotografie známych, ktorí tu boli, premýšľal som o tom a  v nedeľu vybavil auto, kúpili pomoc a pondelok vyrazili.“ Teší ho, že ho podporila manželka, ktorá ho doma čaká s dvomi deťmi.

V lete nad podobným dobrodružstvom neuvažoval, v najbližšie týždne by sa rád vrátil. „Ak chcem vedieť, čo je dobro, musím si prejsť aj peklom,“ tvrdí.

Príbeh 3. Jana

Utečencov privážajú Berkasova súkromné autobusy z macedónsko-srbského pohraničia. Cesta jedného imigranta stojí približne 37 eur. Denne zastavia pod kopcom pri hraniciach desiatky autobusov.

Okrem policajtov a humanitárnych pracovníkov ich tam čaká netradičná skupinka mladých ľudí s gitarou. Spievajú o láske, Ježišovi, o láske k Ježišovi.

„Sme evanjelici z rôznych kútov Česka a prišli sme vyjadriť podporu utečencom,“ hovorí usmievavá Jana. Tridsaťdvaročná Slovenka pracuje od roku 2011 v Prahe v tamojšom onkologickom centre. Utečencom rozdávajú na ceste CD-čka s kresťanskými piesňami a modlitbami .

„Vieme, že kresťania zo Sýrie utekajú, pretože doma sú prenasledovaní,“ vysvetľuje rodáčka z Púchova dôvody svojho týždenného pobytu na hraniciach. Evanjelia sú preložené do kurdštiny a arabčiny.

Do Srbska prišli na sedem dní, vzájomne sa spoznali rovnako cez sociálne siete a evanjelické farnosti v Česku.

Rozdávanie biblie malo pozitívny ohlas

Reakcie utečencov boli podľa jej slov pozitívne, i keď uznáva, že islam je pre niektorých hlavným náboženstvom v pomyselnom rebríčku vierovyznaní.

„Trochu som mala obavu, keď som sem išla,  z medií to na mňa pôsobilo, akoby títo ľudia prišli islamizovať Európu,“ priznáva Jana a dodáva, že svoj názor postupne zmenila.

Misia v Šíde nie je pre bezdetnú slobodnú ženu prvou. Pred dvomi rokmi boli po začatí bojov podobne podporiť židovské komunity na Ukrajine.

Slovenskí lekári

Ďalších 50, ďalších 100, ďalších 70,“ zakričia na nás postupne srbskí policajti pri plote s Chorvátskom, za ktorým už čakajú autobusy. V  priebehu jednej hodiny takto vyšleme do Únie vyše štyristo utečencov.

„Odkiaľ ste?“ pýta sa ma srbský policajt, keď dav ľudí odvezú autobusy a nastane pokoj. Odpovedám mu, že zo Slovenska a ukazujem nápis na zadnej časti reflexnej vesty – Team Slovakia.

Doteraz zmrznutý policajt sa usmeje.  „Aj moja mama sa narodila na Slovensku,“, snaží sa vysvetliť svoju otázku. V akom meste, to si približne 30-ročný muž  spomenúť nedokáže a po chvíli sa vracia k svojim kolegom.

Spoločne čakajú na pokyn od ich chorvátskych kolegov, aby pustili ďalších migrantov cez hranice. Snažia sa vydržať v chlade a vlhku ešte dve hodiny do konca služby. Potom ich vystrieda ďalšia zmena. Hranica Únie je tu nefunkčná. V súčasnej podobe nie je ani možné, aby spĺňala svoju funkciu.

Prehliadka vo vojenskom tábore

Chorváti na náklady štátu odvážajú utečencov do 27-kilometrov vzdialenej obce Opatovec. Vojenský tábor tam slúži na vstupnú lekársku prehliadku do krajiny.  Dostať sa dnu nie je jednoduché. Policajta na bráne po chvíli presvedčíme.

„Nie nedá sa…, iba jeden…, tak poďte – desať minút,“ rozhoduje sa policajt v jednej vete.  Zmeniť jeho názor pomohlo aj to, odkiaľ prichádzame. So Slovákmi a Čechmi majú dobré skúsenosti.

V tábore pôsobia okrem chorvátskych lekárov, Červeného kríža, Lekárov bez hraníc aj slovenská mimovládna organizácia Magna – ľudia v núdzi. Tá dlhodobo pomáha ľuďom v krajinách postihnutých humanitárnou katastrofou. Slovenskí lekári sú počas našej návštevy mimo tábora.

„Ostávajú tu dve až tri hodiny a potom ich odvezú preč na hranice so Slovinskom, výnimkou bolo iba dievčatko, ktorému tu zomrela matka,“ hovorí jeden z lekárov. Svoje meno zverejniť nechcel.

Podľa jeho odhadov sa v tábore vystrieda denne päť až osemtisíc ľudí. Chorváti aj preto stavajú nový kemp pre utečencov, kde by mohli byť ubytovaní aj v zime.

Text a fotografia: Rudolf Sivý, Srbsko 2015