Víťazné diela – Príbehy a články z partnerských krajín, 2015

Víťazné diela - Príbehy a články z partnerských krajín, 2015

Lepidlové deti

Karolin Kruuse, Estónsko

Podľa oficiálnych údajov žije v Eldorete, mojom rodnom meste, 250 000 ľudí. V skutočnosti je však toto číslo oveľa vyššie. Ak prirátame ľudí, ktorí žijú v slumoch, dostávame sa na vyše dva milióny. Dvakrát tak veľa ako v celom Estónsku.

Štvrť, v ktorej žijú bohatí obyvatelia Eldoretu, sa volá Elgon View. Obrovské domy tam chránia vysoké kamenné múry, ktoré majú na vrchu buď rozbité sklo, ostnatý drôt alebo elektrický plot. Brány strážia ozbrojení ochrankári. Môj dom v Keni stojí práve na hranici medzi Elgon View a jedným z najrozsiahlejších slumov, ktorý sa volá Langas.
Slumy sú akousi továrňou na zvyšovanie populácie tohto mesta. Väčšina tých, ktorí prídu z vidieka do mesta, aby si našli slušnú prácu končia ako nezamestnaní na okraji mesta a snažia sa vyžiť z nepravidelného zárobku. Nezamestnanosť je v Keni veľmi vysoká. Podľa Keňského národného štatistického úradu dosiahla v roku 2011 až 40%. Predpokladá sa, že polovica obyvateľov v produktívnom veku je nezamestnaná. Na vidieku a predmestiach je situácia ešte o čosi horšia. Organizácia, s ktorou v slumoch spolupracujeme, udáva, že momentálne je 80% miestnych buď úplne bez práce alebo má len dočasné a nepravidelné zamestnanie.
Nepokoje, ktoré vypukli v Keni počas volieb v roku 2008 si vyžiadali skoro 150 000 obetí. Obyvatelia Eldoretu patria zväčša do kmeňa Kalenjin, ktorý je v krajine dominantný. Preto sa stal Eldoret epicentrom vzbúr. Väčšina ľudí, ktorá patrí do ostatných kmeňov, musela utiecť. Opustili nielen svoj majetok, ale častokrát dokonca aj vlastné deti. Z týchto sirôt vyrástla generácia mládeže z ulice. Žijú v úplne odlišnom svete ako my a ako aj zvyšok Eldoretu. Počet detí z ulice závratne stúpa. Dnes končia deti na ulici z rôznych dôvodov: sexuálne obťažovanie, domáce násilie, zložitá finančná situácia v rodine, smrť oboch rodičov alebo otčim, ktorý nechce vychovávať deti iného muža. Väčšina detí z ulice má od 11 do 16 rokov, ale niektorí sú skutočne ešte veľmi maličkí. Majú len pár rokov a často ich sprevádza starší brat alebo sestra. Podľa samotných detí, títo najmenší skutočne nedokážu žiť na ulici dlhú dobu. Veľmi ľahko sa stanú obeťami zápalu pľúc.
V Keni žije takto skoro 300 000 detí. Toto číslo je však len čistý odhad. Denne som v Keni tieto deti stretával v uliciach mesta alebo pri okrajoch väčších ciest. Oblasť je dokonca akoby rozdelená medzi jednotlivé deti, pričom tie staršie sú privilegované. Najprv sa k vám priblíži len jedno, no po tom, ako sa mu prihovoríte alebo navrhnete, že mu niečo kúpite, sa ich vyrojí hneď niekoľko. Počas mojich prvých pár týždňov, si odo mňa zvykli pýtať hlavne peniaze, no potom si už uvedomili, čo im môžem naozaj ponúknuť. Videli, že ich počúvam so záujmom a že mi na nich záleží. Zvykol som im nosievať jedlo, aj keď väčšinou sa to odohralo skôr tak, že keď som bol vonku a mal so sebou prichystané svoje jedlo, zjedol som z neho len polovicu. Po niekoľkých rozhovoroch totižto ľahko vznikne priateľstvo a každý človek sa rád podelí so svojimi priateľmi. Ak som so sebou nemal nič na jedenie, kúpil som im v stánku na ulici buď samosa (20 šilingov) alebo banány (10-15 šilingov). A ak v okolí nemali na predaj ani jedno ani druhé, tak voľba padla na teplé párky alebo varené vajcia (25 šilingov). Avšak deti túžia hlavne po ugali (jedlo z kukuričnej múky), bielom chlebe a mlieku. Počas môjho úplne posledného dňa v Eldorete, práve vtedy keď som sa už chystal odísť, prišiel ku mne asi 4-ročný chlapec a poprosil ma o ugali. Zohnal som preňho v rýchlosti len zopár banánov, pretože som sa už ponáhľal. Na jeho tvári som však zbadal sklamanie. Ešte aj dnes mám výčitky. Chlapec si vypýtal práve ugali, len kvôli tomu, že by sme sa museli kúsok spolu prejsť, aby sme ho kúpili. Netúžil tak po ugali ako po krátkej prechádzke so mnou, počas ktorej by sme sa mohli rozprávať. Avšak ja som bol zaujatý len vlastným smútkom z odchodu. Nebol som ochotný dať mu to, čo som mu mal dať – môj čas.
Najťažšou citovou prekážkou bol však pre mňa fakt, že väčšina detí z ulice vdychuje lepidlo. Robia to, aby zmiernili utrpenie, ktoré prináša život na ulici. Keď ste totižto nadrogovaný, necítite kŕče od hladu alebo krutú zimu. Zvláštne je, že im to dokonca dáva pocit, že niekam a k niekomu patria. Lepia sa totiž k sebe navzájom. Aj keď medzi sebou zvyknú aj bojovať, je to len v prípadoch ak boli porušené ich vlastné pravidlá. Lepidlo si kupujú od miestneho výrobcu topánok, ktorí zvykne opravovať pokazenú obuv priamo na ulici. Veľakrát som bol svedkom tohto „obchodu.“ Podajú fľaštičku tomuto prostredníkovi a ten ju ide naplniť. 250 ml stojí 50 šilingov. Deti ochotne prezradia, kto sú títo predajcovia, takže nie je vôbec ťažké ich identifikovať a nájsť. Pred pár rokmi, jedno z miestnych detí dokonca informovalo úrady. Nanešťastie to neviedlo k ničomu. Činnosť úradov by totižto predpokladala zmenu postoja a názorov miestnych. Tí sa správajú úplne inak ako by sme čakali od Afričanov – chladne. Život na ulici je podľa nich chybou či voľbou samotných detí. Iba jeden jediný krát som videl ako miestny kupuje deťom jedlo. Stalo sa to v meste Narok. Tento muž bol Maasai z dediny Mara. Jeho srdce bolo skutočne mnohokrát väčšie ako jeho peňaženka.
Aj napriek prudkému nárastu počtu detí na ulici, nie je situácia až taká kritická ako v Nairobi alebo Mombase. Deti sú v skutočnosti láskavé, vďačné, úprimné a dokonca starostlivé, keďže ich komunita je skôr menšia. Iné je to ale vo väčších mestách, kde vyrastajú v gangoch, ktoré útočia a kradnú. Aj tie však vlastne len prejavujú zlosť a zatrpknutosť, ktorú v sebe dusili dlhé roky na ulici.
Najväčší strach majú deti z bitky od policajtov alebo ochrankárov, či z toho, že ich oni alebo niekto zo samosprávy odvedie preč. Počul som veľa príbehov o tom, ako sa autority správajú k deťom. Keď som sa ich pýtal na tento problém, oháňali sa tohtoročnou kampaňou vyčistenia ulíc Eldoretu, ktorej cieľom je úplne odstránenie detí. Raz som bol dokonca svedkom podobného incidentu. Mestský úradník doslova zbieral deti do svojho auta. Násilim odviedol aj 7-ročného chlapca, ktorý stál hneď vedľa mňa. Pritom nám dokonca pomáhal zbierať odpadky. Úradník sa ho snažil umlčať tvrdou bitkou. Reakcia miestnych bola chladná. Nepomohol ani môj jednoznačný protest. Deti odviezli na prívesnom vozíku auta. Vpredu sedel robustný muž a vedľa neho bola hromada lopát. Očividne tieto deti nemali namierené do Centra pomoci deťom v Eldorete, kde som ja sám strávil zopár dní.
O čom sníva dieťa na ulici? Ak sa len nachvíľku zastavíte a priamo sa spýtate, zistíte, že je to práve jedlo, domov a škola – najzákladnejšie potreby.
Všetky deti mi prirástli k srdcu rovnako. Často cítim potrebu vziať ich ku mne domov, uvariť im niečo dobré, okúpať ich,… Ale držím si odstup, lebo viem, že toto nie je riešenie. Ale čo teda je? Čo by sa dalo pre ne urobiť?
Ak chcete zmeniť svet, musíte začať tým, že zmeníte seba. Ak ste šťastný, aj ľudia okolo vás sú šťastnejší. Ak máte skutočný záujem a staráte sa o to, čo sa deje v okolí, čoskoro si všimnete, že pomáhate bez nejakého väčšieho úsilia.
Úprimný úsmev a vďačnosť detí z ulice je neoceniteľný poklad, ktorý si zachováte vo svojom srdci navždy.

Albínsky revolučno - kultúrny súbor

Vaida Blažytė, Litva

Stojím pred dvanástimi tanzánskymi albínmi zoradenými popri stene a neviem, na ktorého z nich namieriť skôr. Samozrejme, myslím svojím fotoaparátom, ničím iným. Albínsky revolučno - kultúrny súbor (The Albino Revolution Cultural Troupe) sa dnes stretol na svojom provizórnom pracovisku, zastrešenom javisku poskladanom dokopy na uzatvorenom dvore v meste Dar es Salaam, ležiacom v odľahlom okrese Temeke, aby sa stali súčasťou môjho dokumentu. Ohnivá, ryšavá Janet (jedna z najlepších tanečníc súboru) energicky demonštruje zmodernizovanú verziu tradičného tanca do rytmu bubnov, na ktorých hrá vysmiaty Hasaan. Mimo javiska pracuje ako správca v miestnom ústave pre výskum rakoviny. Popri tom Lakini, samozvaný básnik Rastafariánského náboženstva a zamestnanec hotela Kilimandžáro, spolu s najúspešnejším bubeníkom súboru, Mwujamovým synom Hasaanom, spievajú melodickú pieseň doplnenú časťami rapu, ktorá opisuje skorumpovanosť sveta. Riaditeľ súboru Mohamed, odetý do tradičného kroja Masaai, číta báseň z vlastnej tvorby, v ktorej dookola kladie tie isté otázky: Kto sú to? Kto sú tí zločinci zodpovední za tragické postavenie albínov v Afrike? Všetky tieto piesne, tance a divadelné predstavenia hovoria o hroznom zaobchádzaní s albínmi v Afrike, ktoré je pre mňa ako Európanku nie veľmi pochopiteľné: diskriminácia vo vzdelávaní, zvýšené riziko tvorby rakoviny kvôli ostrému slnečnému žiareniu, neuznanie ľudských práv albínom, odmietavý postoj spoločnosti, diskriminácia v rodinných aj v milostných medziľudských vzťahoch, kultúrne zakorenené povery, ktoré často vedú k mrzačeniu alebo dokonca k zabíjaniu albínov v Afrike.

Už od začiatku štúdia tvorby dokumentárnych filmov v Severnom Írsku som vedela námet svojej záverečnej magisterskej práce. Vždy som sa zaujímala o „odlišnosť“- reakciu spoločnosti na fenomény, ktoré nezapadajú do žiadnych kategórii - a o otázky integrácie odlišných ľudí do spoločnosti. Albinizmus ma zaujal počas dobrovoľníckej činnosti v Mozambiku, kde som uvidela chlapca s albinizmom a uvedomila si, že som nikdy predtým ani len nerozmýšľala o albinizme v černošskej komunite. Začala som sledovať správy, čítať články, zúčastňovať sa na stretnutiach albínskych komunít a pozerať dokumentárne filmy, až kým som nezačala chápať špecifické okolnosti: albinizmus často nepovšimnutý medzi „bielymi“ spoločenstvami, sa môže stať v Afrike otázkou života a smrti.

V posledných rokoch sa v Tanzánia neslávne zviditeľnila vďaka krutému porušovaniu ľudských práv albínov, kvôli rozšíreným poverám, že časti tela albínov majú magickú moc, čo následne vyústilo k rastu útokov na albínov a nehumánny ilegálny obchod s nimi. Tanzánski šamani často pridávajú končatiny albínov, ich kožu, vlasy, genitálie či krv do magických nápojov. Tieto nápoje následne predávajú za vysokú cenu tým, ktorí túžia získať moc, peniaze a slávu. Pacientmi sú zvyčajne obyčajní rybári a farmári, no aj bohatí a vplyvní ľudia. Dokonca aj politici, ktorí si môžu dovoliť investovať do luxusných produktov na úkor albínov a ich životov.

Albinizmus je vrodená porucha, ktorá vzniká zdedením recesívnych génov od oboch rodičov. Tento gén potláča produkciu melanínu, pigmentu, ktorý ovplyvňuje farbu očí, vlasov a kože. Nedostatok tohto pigmentu spôsobuje, že pokožka a oči sú veľmi senzitívne na slnečné žiarenie, čo môže vyústiť do vzniku astigmatizmu, a ak nie sú podniknuté potrebné opatrenia, až do rakoviny kože. Okrem zhoršeného zraku a nápadného výzoru sú albíni úplne zdraví a schopní jedinci. Ale ako to už býva v ríši zvierat, albíni sú často diskriminovaní ako druhoradí a slabší predstavitelia ľudského druhu. Tento druh diskriminácie je často zakorenený v nedokonalom systéme vzdelávania a ignorantstve. V menej rozvinutých krajinách problém často prerastie do odmietania, mrzačenia, či dokonca k vraždám.

V Tanzánii vzniklo zopár skupín na podporu albínov odhodlaných bojovať proti poverám, predsudkom, diskriminácii a zabíjaniu albínov. Jednou z nich je aj Albínsky revolučno - kultúrny súbor (the Albino Revolution Cultural Troupe), ktorý od roku 2000 organizuje hudobné a divadelné predstavenia na konferenciách, kultúrnych stretnutiach a kampaniach proti stigmatizácii a vraždeniu albínov. Súbor pozostáva z dvanástich energických a talentovaných jedincov, s ktorými som mala možnosť sa spriateliť a spolupracovať na dokumentárnom projekte o albínoch v Afrike.

Šance, že ako tvorkyne dokumentárnych filmov (na toto dobrodružstvo sa so mnou vydala aj kolegyňa Mara) budeme privítaní v komunite albínov v Tanzánii s otvorenou náručou, bola mizivá. Tanzánia láka mnoho novinárov. Niektorí prichádzajú fotografovať, iní písať články, zatiaľ čo ďalší natáčajú filmy na túto závažnú tému. Ich práca má veľký vplyv v Európe a v iných západných krajinách, kde sa ich reportáže rýchlo predávajú a novinári majú veľké zisky, ale ako táto iniciatíva pomáha komunite albínov? Aby sa situácia zmenila, tanzánska vláda nariadila, aby novinári, ktorí majú záujem o reportáže o albinizme, priamo prispievali albínskej komunite materiálne alebo finančne. Ako študentky, ktoré ledva nazbierali peniaze na cestu do Afriky, nehovoriac o ostatných nákladoch na cestu, sme nemali čo ponúknuť. Ale Albínsky revolučno-kultúrny súbor, ktorý som našla cez internet a následne kontaktovala elektronicky, od nás nepožadoval žiadnu kompenzáciu. Ich jedinou motiváciu bolo sa stať slávnym albínskym súborom cestujúcim po svete a zvyšujúcim povedomie o utrpení albínov.

Keď sme dorazili na letisko pripomínajúce starú sovietsku autobusovú stanicu, nebolo ťažké spoznať skupinu ľudí, ktorí nás prišli vyzdvihnúť. Aisha Mohamed, manželka zakladateľa súboru Mustafu Raha, prišla spolu s členom súboru Hasaanom. Nečudo, že som sa v tomto momente cítila výnimočne, ako pri stretnutí so známou hviezdou, keďže som si stále dokola pozerala obrázky členov súboru a predstavovala si naše prvé stretnutie v Tanzánii už zopár mesiacov pred cestou.

Nasledujúce ráno, len čo sme sa porozhliadli po okolí a trocha si zvykli na nové prostredie, členovia súboru už hrali na bubnoch, tancovali a spievali. Rýchlo sme vytiahli kamery a mikrofóny a chaoticky sme behali okolo nich snažiac sa zachytiť každý jeden moment. Bola som nadšená. Pre mňa, študentku dokumentárnych filmov, bola táto skupina skutočný objav.

Keď sme požiadali členov súboru, aby nám porozprávali niečo o sebe a svojich životných príbehoch, bolo to ako stretnutie s hurikánom. Ako pravý opak pokojných Litovčanov. Všetci začali rozprávať jeden cez druhého, snažiac sa dostať pred kameru a nervózne vyrozprávať svoje životopisy, ktoré si usilovne nacvičovali noc pred tým. Niektorí mali svoje príbehy napísané na kúskoch papiera a všetci, akoby sa na tom vopred dohodli, zdôrazňovali, že práve sponzori vyriešia všetky ich problémy. Iní nám odovzdali listy adresované bohatým sponzorom zo Západu. Jeden muž, ktorý ani nebol člen súboru, potreboval bajaji (domáci takto volajú zastrešený, trojkolesový moped na prepravu pasažierov), aby mohol rozvinúť svoj biznis a stať sa finančne nezávislejším, hoci albíni väčšinou nemôžu kvôli zhoršenému zraku šoférovať. Rozprávanie vyvrcholilo, keď sme stretli Erica, chlapca albína s pokročilým štádium rakoviny kože, ktorého, vyčerpaného z terapie, sprevádzal na skúšku súboru otec. Ten nám vyrozprával Ericov príbeh v nádeji, že mu poskytneme akúkoľvek pomoc. Povzbudená ďalšími členmi súboru som namierila kameru a mikrofón na chlapca, ale nedokázala som sa prinútiť stlačiť tlačidlo nahrávania.

Keď naša sprostredkovateľka Aisha ohlásila čas obeda, vysvitlo, že všetci očakávajú, že im za  jedlo zaplatíme my. Zaliate potom sme vo vreckách lovili peniaze na jedlo, obzerali sa, kde ho možno kúpiť a zároveň sa snažili zapamätať si, ako sa neskôr dostaneme späť na miesto súboru. Bol to náš prvý deň v Tanzánii. Vidiac naše rozpoloženie, Aisha sa ponúkla, že vezme naše peniaze a vyrieši situáciu za nás. Vrátila sa s obrovskou kartónovou škatuľou plnou pita chleba a kokakoly a položila ju na plastový stôl. Všetci si posadali dookola a začali si brať. Nikto nás neponúkol, aby sme sa pridali a my sme nedokázali priznať sa, že aj Európania môžu byť hladní. Aj keď v našich žalúdkoch už škvŕkalo, zmotali sme káble a zbalili kamery a fotoaparáty.

Ďalší deň, sprevádzaní tlmočníkom Matthewom a členom súboru Lakinym, sme sa vydali navštíviť členku súboru Zainabu. Dievčina bývala v preplnenom domčeku so svojou matkou a s na posteľ pripútanou starou mamoutkou, o ktorú sa starala. Ešte stále sme sa celkom nespamätali. Uvedomenie si, že teraz sme v Afrike a že čo je relevantné u nás, nemusí byť tu, nás ešte nedostihlo - to ešte len muselo prísť. Bombardovali sme Zainabu, zjavene v rozpakoch,  otázkami o láske a umení. Pritlačená k stene svojej maličkej izby len zmätene mykla plecami a odpovedala, ako najlepšie vedela: „Láska je ak sa dvaja milujú. Ale láska je často len dočasná. Mala som černošských partnerov, ktorí ma skutočne milovali, ale mnohí chceli len zistiť, aké to je s albínkou. Môžeme byť milovaní, ale v otázke manželstva nastáva problém...Nemala som to šťastie vydať sa.“

Nevedeli sme, čo sa jej ešte spýtať, tak sme Zainabu poprosili, aby nám zaspievala pred svojím domom. Predtým, ako sme vyšli z domu, sme sa znovu natreli opaľovacím krémom, ale vôbec nám nenapadlo ponúknuť krém aj jej.  Dievča spievalo nervóznym, trasúcim sa hlasom vlastnú pieseň. Ostré slnečné lúče poludňajšie slnka, ktoré na citlivej pokožke ľahko vytvorí  pľuzgiere, sa jej pritom zarývali do pokožky. Len omnoho neskôr, keď sme sa viezli v minibuse dala dala rachotiacom ako prázdna plechovka, aby sme navštívili ďalšieho člena súboru, som si uvedomila, že veľa albínov si nemôže kúpiť opaľovací krém, lebo len málo z nich malo šťastie nájsť si prácu. Albíni v Afrike by pritom mali byť natretí opaľovacím krémom každý deň svojho života. Najmenej, čo sme mohli urobiť pre Zainabu, bolo dať jej jeden z našich opaľovacích krémov. Ale už bolo neskoro.

„Umenie je jednou z mála aktivít, do ktorých sa môžu albíni zapojiť vďaka nesprávnemu presvedčeniu spoločnosti, že sme neschopní a postihnutí. Kvôli zhoršenému zraku albíni často zaostávajú v škole a vzhľadom na vysoké riziko rakoviny nemôžeme pracovať na poliach,“ vysvetľuje Mwajuma, hlavná bubeníčka súboru. „Môj syn Hasaan zdedil umelecký talent. Nie je to prekvapenie, lebo som ho vychovávala úplne sama. Keď som bola tehotná, jeho otec, tiež albín, povedal, že ak sa dieťa nenarodí s albinizmom, tak neuverí, že je naozaj jeho. Ale aj keď sa Hasaan narodil ako albín, aj tak nás opustil. Ale to nie je podstatné. Postarala som sa o neho a z Hasaana vyrástol umelec. Všimla som si jeho záujem o umenie, už keď bol malý.“

Počas našej návštevy nás Mwajuma poctila špeciálnym pokrmom: duseným mäsom s ryžou. Ale ja aj Mara, a na moje veľké prekvapenie aj náš prekladateľ Matthew, sme vegetariáni. Našťastie, na mäse si nakoniec pochutili jej deti, ktorým sa len málokedy ujde taká pochúťka. My sme sa pustili do ryže.

Zrazu sme začuli zvláštne zvuky prichádzajúce zo susedného domu. „Šamani varia svoje zázračné nápoje,“  prezradila Mwajuma. Spýtala som sa jej, či sa nebojí bývať tak blízko nich. Predsa len, jej syn je albín a niektorí zo susedov tiež. Mwajuma sa len posťažovala, že divný zápach ich odvarov a čudesné zvuky jej spôsobujú nevoľnosť a bolesť hlavy, ale neobávala sa o bezpečnosť seba a svojich detí. Život v meste je relatívne bezpečný, ľudia sú vzdelanejší a majú lepší prístup k rôznym zdrojom informácií. Avšak niektoré oblasti (najmä oblasť Viktóriinho jazera) sú pre albínov veľmi nebezpečné. Želajúc si lepší úlovok, rybári často navštívia šamanov, ktorí im, samozrejme za vysokú cenu, ponúkajú zázračné odvary údajne prinášajúce šťastie. Nápoje pripravené z baobabového stromu a sušených byliniek obsahujú aj špeciálnu ingredienciu, ktorú určuje práve prevládajúca povera v komunite.  Kedysi to bol skalp holohlavého človeka, inokedy hlava ženy s červenými očami, momentálne je to časť tela albína. Keď z oblasti okolo Viktóriinho jazera začali miznúť albíni, tanzánsky premiér Mizengo Pinda nariadil odobrať licencie všetkým šamanom. Záujemcovia o toto povolanie museli poslať žiadosť na ministerstvo zdravotníctva. Minister udelil licenciu len tým žiadateľom, ktorí prešli hodnotením životopisov a záznamov o činnosti.  No vykynožiť predsudky a povery v spoločnosti je veľmi ťažká úloha. Preto nové zákony a prísny postup pri získavaní licencií nedokázali potlačiť používanie častí tiel albínov najmä v odľahlejších častiach krajiny.

Počas cesty sme navštívili aj ústav zameraný na výskum rakoviny Ocean Road Cancer Institute. Ženské oddelenia boli obrovské priestory plné strunových matracov s dvoma alebo dokonca troma pacientkami (ak boli menšie alebo mali deti) na jednej posteli. Niektoré boli albínky s veľkými tumormi na tvári alebo krku. Hľadajúc správnu cestu cez chodby nemocnice, kde pacienti čakajúci na vyšetrenie sedeli na zemi popri stene, sme vstúpili do miestnosti chemoterapie. Pacienti sedeli na dlhých drevených laviciach napojení na infúziu, ktorú im neustále vymieňali sestričky zjavne  unavené prácou nadčas. Úkony tu vykonávali rýchlo a mechanicky ako vo fabrike na montážnej linke. Keď sme vyšli na dvor nemocnice, zbadali sme, že veľa pacientov si vyrobilo vlastné postele zo šatiek a košíkov. Ľudia sem prichádzajú z tých najodľahlejších dedín a osád Tanzánie a musia čakať, kým prídu na rad. Ak sa nemajú ako dostať domov, zostať na celý cyklus chemo alebo rádioterapie znamená zostať žiť na trávniku nemocnice niekoľko týždňov, mesiacov, pol roka či celý. Aj keď sme dostali povolenie stráviť celý deň v nemocnici a natáčať čokoľvek sme chceli, v tichosti sme sa dohodli, že kamery nevytiahneme. Nebolo to tým, že by personál nemocnice alebo pacienti mali nejaké námietky. No mieriť objektívom do tváre týchto pacientov sa nám zdalo neetické.

„Albíni sú v Tanzánii vnímaní ako záťaž,“ vysvetľuje tanečníčka súboru Janet. V niektorých rodinách deti, ktoré sa narodia ako albíni, zabijú a ženy, ktoré ich porodili, vyhodia z domu. Tehotné ženy albínky sú tiež diskriminované a často ich vnímajú ako neschopné donosiť dieťa. Stáva sa dokonca, že deti albínov predajú šamanom ich vlastní rodičia. Tí im amputujú končatiny a deti sa potom pretĺkajú  životom zmrzačené. Janet mala to šťastie, že obaja jej rodičia ju veľmi milovali. Keď sa narodila, susedia a rodina presviedčali jej otca, aby matku a dieťa opustil, lebo v celej vzdialenej rodine sa farba pokožky albínov neobjavila. Otec bol ale múdrejší. Zaprisahal sa, že nikdy neopustí svoju manželku. Určite nie dovtedy, kým ich dcéra nevyrastie a neosamostatní sa.

Teraz sa Janet pýši svojou vlastnou rodinou. Má štyri nádherné, zdravé deti, ktoré volá „čierni albíni,“ aj keď ona s manželom sú albíni. „Albíni sú takí istí ľudia ako ktokoľvek z nás,“ tvrdí najstarší Janetin syn. „Som šťastný, že mám rodičov albínov. Nikdy ich neopustím, ani nezapriem kvôli farbe pokožky.“
Dcéra básnika a speváka Lakina sa tiež narodila bez albinizmu. Navštívili sme ich večer. Na dvore ženy preosievali ryžu, čistili zemiaky a zohrievali večeru. Vzduch bol naplnený vôňou čerstvého dreva a deti, zabudnúc na hlad, začudovane hľadeli na svojich mzungu hostí (ako nazývajú belochov po swahilsky). Lakini hojdal svoju dcéru na kolenách a rapoval vlastné verše. „Nanešťastie z umenia nevyžijete,“ vysvetľuje Lakini. „Musel som si ostrihať dredy a nájsť si prácu. Nosil som dredy, aby som vynikal medzi ostatnými albínmi, aby som demonštroval svoj rozdielny životný štýl. Bol som pravý rastafarián, muž mieru, priateľstva a lásky. Ale keď som dostal príležitosť študovať hotelový manažment, musel som si ostrihať dredy, lebo som potreboval prácu. Teraz pracujem v hoteli Kilimandžáro.“

„Spoločnosť verí, že ľudia s albinizmom nie sú schopní pracovať ako iní ľudia. Dokonca ľudia, ktorí prídu na naše predstavenia, kričia: „Hej, pozrite sa, nohy sa im zlomia a explodujú!“ Ale keď sa nič také nestane, zrazu si uvedomia, že sa mýlili. Náš súbor má v názve revolučný, pretože sa snažíme začať revolúciu v spoločnosti a v jej názore na albínov,“ vraví riaditeľ súboru David Tito Ntanga.

„Život s albinizmom je v tejto krajine naozaj ťažký. Aby som mohol pracovať alebo navštevovať školy, musím ísť von na slnko, čo veľmi škodí mojej pokožke. Okrem toho albíni žijúci v odľahlých oblastiach sa musia mať na pozore, pretože tam nemajú nikoho, kto by ich ochránil. Nie je tam žiadna doprava, a tak keď sa človek chce niekam dostať, musí ísť pešo a kráča aj celé hodiny. Cestou sa často stáva korisťou nie len pre divé zvieratá, ale aj pre ľudí loviacich pre šamanov. Sme v Albínskom revolučno - kultúrnom súbore, aby sme oznamovali  svetu, že aj my máme svoje práva. Ak by sme mali rovnaké práva v zamestnaní a vo vzdelávaní, tak by sme zvládali všetko ako ostatní ľudia. Celým zmyslom ľudských práv je rovnocennosť,“ dodáva vedúci skupiny Tueni Mohamed. „Albínsky revolučno - kultúrny súbor vznikol ako odboj proti diskriminácii a proti stereotypom, že albíni nie sú schopní pracovať, alebo že ich časti tela majú magickú silu. Momentálne naše piesne a vystúpenia nezahŕňajú žiadne príbehy o láske, pretože  našou hlavnou úlohou je vzdelávať spoločnosť. Ľudia musia vedieť, čo vlastne albinizmus je.“

Počas nášho posledného dňa, rovnako ako v deň nášho príchodu, stál celý súbor na javisku. Tentokrát však bolo čosi iné. Pred niekoľkými dňami neznáme a bezmenné tváre boli teraz našimi priateľmi.  my sme už neboli tie zázračné víly s čarovným prútikom, ktorých musia umelci očariť. Stali sme sa kolegami, s ktorými boli členovia súboru ochotní spolupracovať. Ženy si sňali z hláv šatky, ktoré nosili počas Ramadánu, muži sa prezliekli z bielych odevov  na zvláštne príležitosti do javiskových kostýmov zdobených tradičnými vzormi. Hneď po prvých úderov do bubnov začali všetci tancovať, spievať a predvádzať celý repertoár, aby sme ich vystúpenie mohli zaznamenať zo všetkých možných uhlov.

„Príďte a zachráňte nás,“ spievali. „Zachráňte nás, albíni trpia. Diskriminujú nás. Naše ľudské práva sú porušované. Nemáme k dispozícii základnú zdravotnú starostlivosť ani prístup k vzdelaniu. Nechceme, aby sa z nás stali žobráci, preto žiadame vládu, aby nám pomohla. Aktivisti, príďte nás, albínov, zachrániť.“

Tancami a celým vystúpením pokračuje skupina vo volaní o pomoc. Sklamaní vládou a neuplatňovaním zákonov, albíni žiadajú o pomoc v boji proti falošným poverám, v snahe vzdelávať sa a presviedčať verejnosť, že albíni sú rovnocenní a že jediné, čo potrebujú, sú rovnaké práva na vzdelanie a adekvátnu zdravotnú starostlivosť.

Revolúcia tancom, Dancing the Revolution, je názov nášho dokumentárneho filmu o  statočných albínoch, ktorí sa tancom snažia nájsť cestu, ako zmeniť životy albínov raz a navždy. Ale sami to nezvládnu. Členské štáty Európskej Únie musia pomôcť albínom prekonať problémy, ktorým čelia. Dúfam, že tento náš výtvor, aj keď len prvý a nesmelý krok, povzbudí ďalšie projekty na zlepšenie situácii albínov.